Živena, spolok slovenských žien vyhlásil rok 2024 za ROK HUDBY – ROK ĽUBY PAVLOVIČOVEJ BAKOVEJ. Pri tejto príležitosti sme pripravili krátky miniseriál o tejto významnej žene.
ĽUBA PAVLOVIČOVÁ BAKOVÁ sa narodila 18.03.1924 v Turčianskej Štiavničke. Bola slovenská folkloristka, speváčka ľudových piesní, tanečníčka, redaktorka, dramaturgička a zberateľka ľudových piesní. Stála pri založení a pomenovaní folklórneho súboru Lúčnica.
Jej otcom bol notár Jozef Baka a matka živeniarka, rod. Božena Štipalová.
Ľuba prežila detstvo v Gbelciach, pôvodne maďarskej obci. Následne sa niekoľkokrát sťahovali vďaka čomu spoznala folklór z okolia Banskej Bystrice, atmosféru jánskych ohňov, tradičných svadieb, salašov s fujarami z Poník a následne aj nížinného roľníckeho ľudu z Paty.
Študovala na Štátnom reformnom dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici, maturitu získala v Bratislave. Neskôr začala študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, avšak po roku prestúpila na Filozofickú fakultu, odbor hudobná veda – francúzština. Vzťah k hudbe i ľudovej kultúre v nej formovali profesori Konštantín Hudec, Ján Strelec a Alexander Moyzes.
Počas štúdia pôsobila ako členka najstaršieho ženského spolku na Slovensku Živena. Počas jej pôsobenia vznikla Národopisná skupina Živeny (12 tanečných párov a spevákov), ktorá vystúpila na plese Živeny, ktorý sa konal 18.02.1947 v Redute v Bratislave, ako súčasť predtancovania. Ďalší veľký úspech zožala v Prahe v roku 1948 na Zemedělskej výstave na podnet Karola Plicku. Ľuba spolu s ostatnými živeniarkami účinkovala aj vo folklórnom pásme Rok na dedine od Karola Zachara, kde spievala okrem iného aj jánske piesne. Pod jej vedením spevácka zložka vystúpila v Poľsku a Rumunsku.
Nádherný spev pani Ľuby Pavlovičovej bakovej si môžete vypočuť tu:
Zvukový záznam: Archív RTVS
Zo spomienok Ľuby Pavlovičovej Bakovej: Živena – matka Lúčnice
„Keď tak listujem vo svojich albumoch fotografií a výstrižkov z novín, písalo sa o mladých živeniaroch a neskôr o národopisnej skupine Živena, ktorá tri roky odvíjala zo spriaznených duší iskrivú bielu niť, aby cez krosná myšlienok utkala radostnú, večnú mladosť pomenovanú neskôr Lúčnica. Tri roky žblnkotala horská bystrinka a brúsila kamienky tvorivých myšlienok. Postupne sa zmenila na veľký prúd rieky ďalších a ďalších generácií.
Polstoročie. Čo je to päťdesiat rokov? O rok to bude už päť desiatok rokov od prvej bunky Lúčnice, ktorá má korene v Živene. Som šťastná, že môžem otvorene priznať v pamätníci Živeny pravdivé začiatky dnes už svetoznámeho folklórneho súboru Lúčnica. Je ešte dosť žijúci svedkov živeniarov, ktorí sa v oficiálnych publikáciách nedočítali skoro nič o Lúčnici a jej histórii – len pár skúpych viet.
Každý začiatok je ťažký. Koľko dobrej vôle, svedomitosti, poznania a vzdelania bolo treba v začiatkoch, aby sa Lúčnica dostala do vedomia v divákov. V jeseni v roku 1946 prišla do Bratislavy na vysoké školy skupina študentov z Brezna. Elena a Ervín (lekár) Holéczyovci sa takisto v tom čase presťahovali do hlavného mesta. Už v Brezne nacvičovala pani Elena horehronské piesne a tance do filmu podľa svojho filmového scenára, ktorý režíroval jej brat Martin Hollý st., Hanka sa vydáva. Mladých študentov uchvátila svojou bezprostrednosťou, pracovitosťou a ušľachtilosťou. Aj v Bratislave sa dala s vervou do práce v Živene, ktorej predsedala Anna Jesenská. Z iniciatívy Oľgy Lazarovej, členky predsedníctva (MO Živeny), vzišiel nápad nacvičiť na fašiangový ples Živeny vo februári 1947 horehronské koleso s tančekmi v horehronských krojoch a krpcoch. Predsedníctvo požiadalo pani Oľgu Chodákovú, či by sa podujala na túto zaujímavú, veľa sľubujúcu prácu. Súhlasila s tým. Nacvičila program na ples s Ľubou Bakovou, Arnoldom Nemčokom a Ondrejom Škrovinom. Skupina mala zdravý základ – obetavosť, ochotu a poznatky o živote ľudí na dedine. Začínali z dobrej vôle, bez nároku na najmenšiu odmenu.
Tajomníčka Živeny pani Elena Baľubašová prihlásila na jar 1948 mladých živeniarov na Slovenskú zemědělskú výstavu do Prahy. Profesor a dekan AMU v Prahe Karel Plicka, etnograf, filmár a fotograf, sa prišiel pozrieť do Bratislavy a navrhol mladých živeniarov na Festival ľudového tanca, hudby a spevu slovanských národov v rámci výstavy. Do Prahy išla aj pani Ada Rapošová – režisérka Československého rozhlasu – rodáčka z Brezna. Naše vystúpenia sa stretli s veľkým ohlasom. Bolo nás 12 párov. Publicitu v denníkoch a časopisoch sme mali veľkú a opatrujeme si ju ako oko v hlave. Dokonca vydali aj pohľadnicu našej skupiny. Onedlho sme vystupovali na Strahovskom štadióne na všesokolskom „slete“. Jedinou našou muzikou bol Arnold Nemčok s heligónkou; neskôr sa pridal k nemu Nicola Costea, kamarát Rumun, s harmonikou. Po návrate sa roztrhlo vrece s vystúpeniami po Československu a začiatkom jesene v roku 1948 nás prizvala činohra SND na spoluprácu v pásme Karola L. Zachara a Ivana Terena Rok na dedine. Martin Ťapák bol pomocným režisérom a ja som viedla spevy. Hudobní skladatelia Andrej Očenáš a neskôr Tibor Andrašovan radili ľudovej hudbe s primášom Jánom Katonom. Bolo to pre nás veľké vyznamenanie vystupovať so vzácnymi profesionálnymi hercami činohry na reprezentačnej scéne SND. V marci sme s pásmom odcestovali poľské mestá. Všade nás prijali s nadšením – dokumentáciu z novín si opatrujeme.
Povereník informácií a osvety Dr. Andrej Pavlík povedal Živenu pripraviť do Rumunska dvojhodinový program. Rozšírili sme teda spevácku skupinu o odzemkárov z Lafranconi, ktorých viedol výborný tanečník z Liptova Juraj Kubánka. Ľudovú hudbu v Rumunsku viedol výborný huslista Mikuláš Kresák s dohľadom Tibora Andrašovana. Našiím hosťom na vystúpeniach v Rumunsku bola známa interpretka východoslovenských piesní Janka Guzová. Juraj Králik takisto spieval piesne zo Zemplína. A tak sme oživili stredoslovenské piesne veselým rytmom žartovných piesní z východného Slovenska. V dvojhlase so mnou spievala členka činohry Eva Kristínová. Vystúpenia v Rumunsku boli dobrým vkladom do ďalšej činnosti Živeny. Skupina Živeny nahrala pod názvom Žnica veľa piesní do rozhlasových relácií, na gramofónové platne, ba aj do filmov (Nové Československo, Rodná zem), do divadelných hier na NS SND, v činohre SND a V dedinskom divadle. Z folklórnej skupiny pri Živene vznikol súbor Lúčnica. Autorkou názvu Lúčnica som bola ja ako jedna z jeho zakladateliek, a to na základe konkurzu, ktorý vypísal vtedajší minister školstva a kultúry Ladislav Novomeský.
Tešíme sa, že slnečné lúče a kvetnaté lúky zvíťazili a hrejú každého, kto Lúčnicu čo len raz videl. Keby nebola malá zdravé korenie, bola aby zmĺkla. Chvalabohu nestalo sa tak. Lúčnicu si nosím v srdci. Do nej som sa vložila celá a ostávajú vo mne milé spomienky na ňu.“
Ľuba Pavlovičová Baková pôsobila ako redaktorka v československom rozhlase Bratislava (1952-1973). Venovala sa aj výskumnej a zberateľskej práci spolu s vedúcim redakcie Pavlom Tonkovičom. Pripravovala množstvo rozhlasových programov a pásem ako napríklad Obrázky z dedín, Spevy domova, Zem spieva, taktiež aj profily spevákov a hudobno-dramatické pásma ako napríklad O muzikantovi Zvŕtalovi, Balada o Vojtovej Maríne a Jaškových husliach. Vyberala hudbu do magazínu Roľnícka beseda.
Po odchode z rozhlasu pracovala až do dôchodku ako dramaturgička a scenáristka Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania Československej televízie Bratislava, so zameraním na ľudovú kultúru. Podieľala sa na televíznych folklórnych inscenáciách ako napríklad Svadba zo Stredných Plachtiniec, Chlapci spod Kráľovej hole, Vinobranie vo Vajnoroch, Elena Holéczyová, Spievanky, a aj ako režisérka Keď fašiangy, tak fašiangy.
Zostavila spevníky ľudových piesní Spevy od Hrona, Spievaj si, vtáčatko, Poľovnícke piesne a Spievanky. Spolupracovala s divadlami a ústrednými krajskými a okresnými osvetovými zariadeniami, pôsobila ako členka odborných porôt folklórnych festivalov. Odborné i popularizačné články o folklóre publikovala v časopisoch Hudobný život, Rytmus, Osveta, Slovenka a ďalších.
Pripravila zbierku 102 bábik v krojoch Slovenska, ktoré boli prezentované na Univerziáde 1987.
Bol predvianočný čas Hana Zelinová sedela doma a spomínala na predošlé roky. Spomienka ju priviedla k Elene Maróthy Šoltésovej, niekdajšej predsedníčke Živeny. A vtedy jej skrsla myšlienka, chytro zdvihla slúchadlo telefónu a zavolala svojej priateľke, folkloristike, Ľube Pavlovičovej Bakovej. Zaželala jej krásne sviatky a potom povedala: „Načim osloviť ženy po celom Slovensku. Nielen pamätníčky, ale aj mladé ženy, aby spolu s nami obnovili Živenu! Čo povieš?“ Pani Ľuba nadšene súhlasila, zo zásuvky začala vyberať svoje zápisníky s adresami. Pilná práca pri obnove Živeny prebiehala v byte na Hollého ulici, ktorý dýchal folklórom, čipkami a výšivkami, pri dlhých rokovaniach sa zvykol podávať granadír, telefón takmer nepoložili z ruky, keď sa oslovovali bývalé Živeniarky, ich dcéry, švagriné, netere a priateľky a kde sa pripravovali základné úlohy a ciele Živeny.
V marci 1990 viedla Hana Zelinová ustanovujúce valné zhromaždenie Živeny v Martine, kde sa takto oslovené Živeniarky uzniesli na obnovení najstaršieho ženského spolku na Slovensku. Za predsedníčku obnovenej Živeny bola zvolená Hana Zelinová a Ľuba Pavlovičová Baková za jeho podpredsedníčku.
Bratislavská Živena bola obnovená následne, jej prvou predsedníčkou sa stala Ľuba Pavlovičová Baková, ktorá bola hlavnou organizátorkou a dušou kultúrnych podujatí. Pani Ľuba mala mimoriadne vrelé vzťahy s folklórnymi súbormi a umelcami. Nemôžme nespomenúť živeniarske mikulášske vystúpenie pre deti, kde folklórne skupiny prišli z celého Slovenska bez nároku na honorár – z lásky k nej, pretože „volala pani Ľuba, či by sme neprišli“. A tak prišli … zahrať, zatancovať a zaspievať pre pani Ľubu …17 folklórnych súborov. Ľuba Pavlovičová Baková bola predsedníčkou Živeny Bratislava do 1993, avšak až do konca života ostala verná Živene.
Zomrela 27.08.1998 v Bratislave.