Ženy do tanca i na počúvanie
Ženy do tanca i na počúvanie
Reprezentačný ples Živena 2025
Reprezentačný ples Živena 2025
Medaila E.M. Šoltésovej pre Máriu Vítekovú
Medaila E.M. Šoltésovej pre Máriu Vítekovú
2024 Rok Hudby – Rok Ľuby Pavlovičovej Bakovej
2024 Rok Hudby – Rok Ľuby Pavlovičovej Bakovej
26. ročník Šoltésovej Martin
26. ročník Šoltésovej Martin
Miestny odbor Živena Bratislava získal Výročnú cenu Samuela Zocha
Miestny odbor Živena Bratislava získal Výročnú cenu Samuela Zocha
previous arrow
next arrow
 

Živena, spolok slovenských žien od roku 1869

Krst knihy – Živena 100 rokov v Bratislave

Zdieľať tento článok

Facebook
Twitter
LinkedIn
Bratislavská Živena si Medzinárodný deň žien pripomenula trojhodinovým pestrým programom o výnimočných ženách a pre ženy. A ako býva v Živene zvykom, nechýbali ani muži. Boli síce v menšine, ale spolutvorili toto krásne podujatie svojimi vyznaniami a spomienkami na vzácne ženy.
Po úvodnej zhudobnenej básni živeniarky Maši Haľamovej – Kruhy na vode, ktorú zhudobnila a osobne prišla zahrať a zaspievať tvár bratislavskej Živeny Andrea Bučko, sme si v podaní novej predsedníčky bratislavskej Živeny Radky Semancovej vypočuli krátku históriou Medzinárodného dňa žien a postavenia ženy v spoločnosti. A okrem významných míľnikov v histórii pridala aj pikošky, ako napríklad o tom, prečo sme pred niekoľkými rokmi dostávali karafiáty a prečo práve červené…

Potom sme do života odprevadili publikáciu Živena – 100 rokov v Bratislave, ktorú napísala dlhoročná predsedníčka bratislavskej Živeny Alena Bučeková. Knihu sme nepolievali, ale 100 ročná členka Živeny Elena Šefranková ju do sveta vyprevadila nežným pohladkaním rukou, kvietkom i mladou halúzkou.

Po oficiálnom vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 a Bratislavy v roku 1919 sa do nového hlavného mesta Slovenska začala sťahovať slovenská inteligencia a mladé ženy, ktoré už nechceli byť iba dobrými gazdinkami. Chceli byť samostatné, moderné, vzdelané a pomáhať aj mladým dievčatám nájsť cestu múdrosti a uplatnenia.

26. apríla 1922 vznikla v Bratislave Živena. Jej členkami a členmi boli najvýzamnejšie postavy Bratislavy – spisovateľka Hana Gregorová s manželom Jozefom Gregorom Tajovským, Anna a Janko Jesenskí, Zuzka Zguriška, Hana Meličková, Krčméryovci, Makovickí, Stodolovci…, lekárky, učiteľky, spisovateľky, herečky, osvetové pracovníčky.

Organizovali prednášky o starostlivosti o rodinu, zdravej výžive, zavádzali do škôl mliečne desiate, mimobratislavským školákom zabezpečovali obedy. Pomáhali mladým dievčatám z vidieka zohnať prácu vo fabrikách, ubytovanie. Organizovali krojované bály aj tanečno – osvetové popoludnia pre mládež, vysvetľovali potrebu vzdelania. Prežili časy rozkvetu i ťažké časy 2. svetovej vojny. Ubránili svoje členky, keď vrchnosť tlačila na ich vyhodenie pre židovský pôvod, ubránila sa tlakom, aby sa stala výhradne evanjelickým spolkom aj pred tlakom, aby svoje dobré meno zneužila na propagandu komunistického režimu.

To sa v roku 1952 radšej na štyri desaťročia stiahla, aby v revolučných dňoch roku 1989, na výzvu Hany Zelinovej, opäť vstala a pustila sa do práce. Ako jediný ženský spolok, ktorého členmi sú aj muži, spolok, ktorý reaguje na spoločenské udalosti, chce ovplyvňovať politiku, ale stráži si svoju nezávislosť od konkrétnych politických strán či cirkví.

Aby sme mohli tak, ako pred 100 rokmi, pomáhať ženám, deťom, chorým seniorom i celým rodinám, aby mali možnosť vzdelávať sa, pracovať, žiť plnohodnotný život. Prečítajte si knihu Aleny Bučekovej, dlhoročnej predsedníčky Bratislavskej Živeny a nájdete v nej množstvo inšpirácií a motivácií aj pre dnešok.

Po krátkej prestávke sme pokračovali premiérami krátkych filmov, ktoré natočili študentky Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy: Diana Michaličová si za hrdinku svojho filmu vybrala osobnosť z histórie Živeny – Štefanu Votrubovú, Ivana Majorská a Sofia Laurová žijúcu osobnosť dirigentku Elenu Šarayovú. Vedúca ich prác – režisérka, scenáristka, kameramanka a fotografka Yvonne Vavrová uviedla, že filmy vznikali v ťažkom období pandémie, bez možnosti osobného kontaktu. Napriek tomu boli mimoriadne zaujímavé a podnetné. K obom filmom sa rozprúdila živá debata o spomienkach na i o odkaze pre mladú generáciu.