Problémy sú oveľa vážnejšie než rovnica rodina=žena+muž+dieťa

Vystúpenie pani Magdy Vášáryovej, nezaradenej poslankyne NR SR a predsedníčky Ústredia Živeny, spolku slovenských žien na 35. schôdzi NR SR 3. júna 2014:

Dovoľte, aby som začala jedným citátom: „Problem can never be solved on the same level of thinking as identified it“. Toto povedal Albert Einstein a v mojom preklade to znamená, že problém nikdy nemôže byť vyriešený na tej istej úrovni myslenia, ako je tá, na ktorej bol problém identifikovaný. Čiže, ani manželstvo, ani problém justície, ani problémy s manželstvom nemôžu byť vyriešené takýmto spôsobom. Ale veď nejde o nič nové. Nastal čas zmeny. Celý svet sa mení. Dovoľte mi v krátkosti zhrnúť, čo sú skutočné problémy, ktorými by sme sa mali zaoberať, keď sa hovorí o manželstve, o rodine a podobne.

Členské štáty EÚ by mali podľa agentúry Európskej únie pre základné práva ratifikovať Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, takzvaný Istanbulský dohovor. Podpísalo ho 17 členských štátov Európskej únie vrátane Slovenska. Ratifikovali sme ho? Nie. Násilie na ženách a násilie na deťoch v rodinách nie je zrejme taký zásadný problém. A debata uviazla aj v mnohých iných krajinách, napríklad v Poľsku na tom, že sa do debaty zapojili cirkvi a mnohí iní ľudia a samozrejme strany, Rádio Maria a podobne. Ale podľa moderne zmýšľajúcich katolíckych kňazov v Poľsku, s ktorými som v spojení alebo v Rakúsku, ide len o zástupný problém a vyhľadávanie významov tam, kde nie sú. Ja dôverujem týmto moderne mysliacim kňazom. Takže Slovensko nebude debatovať o násilí v rodinách a na ženách, nemáme na to ochotu a vyzerá to, že ani čas. Nakoniec, viete aké je najpopulárnejšie príslovie na Slovensku, ktoré pochádza tuším zo 17. alebo 18. storočia? “Keď zbiješ ženu, akoby si roľu pohnojil”, hovorí sa a všetci muži s výnimkou niektorých sa schuti zasmejú. Takže žijeme v 18. storočí a možno aj v ňom zostaneme.

V 65. štátnych detských domovoch, bez matky a otca, bez ohľadu na to, či tí rodičia žijú v manželstve alebo nie, žije dnes na Slovensku 4773 detí. Deti majú právo na ochranu, a to pripomínam, aj po narodení. Nielen pred ním. Detské domovy sú preplnené, idú na doraz a my zrejme naďalej považujeme za potrebné pokračovať v tejto politike ich zapĺňania, i keď celý ostatný svet a naši susedia idú opačným smerom. Napríklad v Českej republike stále klesá počet detí v domovoch. V súčasnosti je u nich v domovoch len 4400 detí, hoci sú dvakrát takí veľkí a napriek tomu tam stúpol počet detí adoptovaných alebo presunutých do pestúnskych rodín, teda k mame a k otcovi. V Českej republike sa dokonca hovorí o rozmachu pestúnskej starostlivosti. Ani o tomto tu teraz nebudeme debatovať, veď načo. Ale ja to pokladám za mimoriadne dôležité. Lebo keď sa pozrieme na kriminalitu detí, ktoré držíme v detských domovoch bez matky a otca, bez rodiny, sme svedkami vysokej trestnej činnosti, páchanej týmito deťmi po ich odchode z domova, pretože nemajú vytvorené podmienky. 17 % z nich má agresívne, deviantné správanie, 24 % pácha kriminálne trestné činy, 14 % sa uchyľuje k prostitúcii a 44 % má problémy s alkoholizmom, hráčstvom a drogovou závislosťou podľa posledných štatistík. Pritom v náhradných rodinách máme umiestnených len 1500 detí. Na adopciu sme poskytli len 365 detí, z toho 30 do zahraničia a treba pripomenúť, že len do zahraničia boli adoptované detí znevýhodnené a postihnuté. Pritom preťažené sestry v detských domovoch určite robia všetko, čo môžu a týmto deťom by bolo úplne jedno, či by náruč ich rodičov bola oficiálne posvätená v úrade alebo v kostole a o tom som presvedčená.

V roku 2012 bolo zaregistrovaných na Slovensku 26 006 sobášov ženy a muža, vyše 42% z nich sa teraz alebo v krátkej dobe rozvedie, bez ohľadu na to, či bude presadená táto ústavná zmena alebo nie. Priemerná dĺžka manželstva trvá 15 rokov. Málo na to, aby muž a žena dali dobrý štart do života svojim potomkom. A o deti by nám malo ísť v prvom rade alebo nie? Alebo o ideológiu a nie o deti? V mimomanželských vzťahoch sa narodí ročne 35,37 % všetkých detí na Slovensku. To neznamená, že tieto deti nebudú mať otca alebo mamu, pretože veľká časť z nich sa neuzavretím manželstva snaží prekonať fatalitu zvyšujúceho sa percenta rozvodov, alebo aj to, že pokiaľ sa nevezmú, majú viacej peňazí zo sociálnej pomoci. Tu si treba položiť aj otázku, prečo niektorí muži nie sú ochotní vstupovať do pevných zväzkov. Pretože dnes, podľa všetkých štatistík a analýz, mladí muži do veľkej miery dávajú prednosť venovať sa svojim koníčkom a atraktívnemu tráveniu voľného času. O mužoch tu zatiaľ nebola reč. Slovensko v tomto nepredstavuje výnimku. Je to globálny problém, ktorý nevyriešime zmenou ústavy ani snahou zastaviť rieku. Samozrejme, pokiaľ tým nesledujeme len politické ciele.

Čo sa však stane so ženou a s deťmi po rozvode? Na Slovensku stále pribúda počet neúplných rodín, v ktorých žije veľmi mnoho detí. Nevedieme štatistiky týchto detí. Štatisticky ale sú neúplné rodiny najchudobnejšie, oveľa chudobnejšie ako všetci dôchodcovia. Až 86 % týchto rodín, v ktorých žije len jeden rodič aspoň s jedným dieťaťom, majú mesiac čo mesiac nesmierne ťažkosti s platením bežných výdavkov. Tieto deti vyrastajú v podmienkach, kedy by potrebovali pomocnú ruku, aby sa necítili byť odstrčené a aby si neodniesli do života nezmazateľný pocit krivdy. Ale to nedosiahneme tým, že nejako uzavrieme ľudí v manželstvách. Zaujímavé je, že tu sa vôbec nedebatuje o tom, o čom sa debatuje na príklad v Rakúsku a v Poľsku, či môžu pristupovať rozvedení ľudia k svätému prijímaniu. V Poľsku je to veľký problém. Zisťovala som si v osobnom, súkromnom prieskume, rozvedení ľudia pokojne chodia k prijímaniu. Na Slovensku to nie je žiaden problém. Už sme predbehli aj pápeža, ktorý o tom uvažuje, že istým spôsobom zmierni sankcie voči rozvedeným ľuďom. Dokonca pobozkal jedno dieťa, ktoré pochádzalo z mimomanželského vzťahu. Tieto symboly netreba podceňovať.

Podľa niektorých štatistík, ak sa páru bez ohľadu, či sú z mesta alebo z dediny, narodí postihnuté dieťa, 97 % mužov opúšťa takéto manželstvo do jedného roka a nechávajú ho napospas. A pretože nemáme dostatočný systém vybudovaný pre takéto ženy, ako to majú v iných vyspelých krajinách, opustené manželky s postihnutými deťmi sa stávajú tými najväčšími chuderami v tomto štáte. Najdeprimovanejšími a na najmenšiu penziu odkázané v našej spoločnosti. Tieto ženy už potom nemajú väčšinou žiadne iné dieťa. Môžem poskytnúť niekoľko absurdných prípadov, ktorých som bola svedkom. A celý svoj život až do smrti sa samé venujú len svojmu postihnutému dieťaťu, kým ich muži rozsievajú svoje semená ďalej.

Pozrime sa ešte na postavenie žien, manželiek alebo bývalých manželiek vo vysokom veku. Už som raz z tohto miesta hovorila o probléme takzvaných „sendvičových žien“. A týka sa to tak tých žien, ktoré sedia po tejto strane, tak tých, ktoré sedia po tejto strane, ktoré musia pomáhať svojim rodinám s vnúčatami a zároveň sa starať o dvoch alebo dokonca štyroch nevládnych rodičov. Musia chodiť zároveň do práce alebo sa práce vzdajú, čím riskujú oveľa menšiu penziu, keď odídu do predčasného dôchodku. Naopak, trestáme ich. Trestáme ich a našou politikou im odkazujeme, že vnukov treba dať do jaslí a rodičov do hospicov, ktoré mimochodom, sú preplnené tak isto ako detské domovy. A keď si ženy splnia všetky tieto úlohy, pri ktorých spoločnosť predpokladá, že ich budú vykonávať bez nároku na nielen odmenu ale ani uznanie, bez akejkoľvek finančnej pomoci zo strany spoločnosti, odídu do dôchodku so svojim menším dôchodkom, pretože za tú istú prácu v tejto spoločnosti, na tom istom poste dostávajú o 21 % menej ako muži.

Tak to je len pripomenutie tých skutočne veľkých problémov, ktoré majú rodiny, manželstvá, ženy a deti v tejto spoločnosti. Mohli by sme ešte hodiny rozprávať o bývalých manželoch, ktorí sa dokonca ženili aj v kostoloch a ktorí sa úspešne vyhýbajú plateniu výživného, o krátení financií na centrá voľného času a mimovládne organizácie, ktoré sa deťom venujú a o podobných problémoch, ktoré stoja za pozornosť, tu nebudeme predsa diskutovať hodiny.

Preto vám hovorím, táto novela ústavy nič nerieši. Je len pripomenutím, že určitá časť poslancov zastáva určitú ideológiu. Pevne dúfam, že na budúcom zasadaní parlamentu budete, vážení kolegovia, venovať veľkú energiu aj týmto problémom a prejdú aspoň niektoré vaše pozmeňujúce návrhy. To vám prajem a budem na to čakať, ale za tento deal, za tento kšeft, ktorý nič nerieši z tých problémov, o ktorých som hovorila, hlasovať nebudem.