Buďme vďačné tým Slovenkám a Slovákom, ktorí už pred rokom 1869 pochopili, že sa žiadna krajina, žiaden štát nemôže moderne rozvíjať bez toho, aby sa verejného života aktívne nezúčastňovali aj ženy. Slovensko patrí medzi tie európske krajiny, ktoré sa dnes môžu právom pýšiť spolkovou činnosťou žien v dobách, keď sa iní ešte len prebúdzali do modernej doby. Doby, v ktorej majú ženy nielen rovnaké práva, ale kde sa nespochybňuje ich schopnosť a možnosti prispievať k rozvoju spoločnosti, národa i komunity a niesť za ne aj zodpovednosť.
Ženy Živeny vytvorili tradície, ktoré sme ako Živeniarky povinné udržovať a kultivovať. Veď kto, ak nie my! Preto sa nevzdávajme tradičných programov pestovania ľudovej kultúry, zachovávania toho, čo nás naučili naše staré mamy. Postavme sa proti jej vulgarizovaniu v mene udržiavania čistoty kultúrneho odkazu našich predchodkýň. Živena je predurčená vyhľadávať čo najpôvodnejšie zdroje, skúmať staré techniky ručných prác slovenských žien, zbierať informácie o pôvode materiálov a notového materiálu a šíriť túto osvetu nielen medzi členkami. Zbieranie a vystavovanie pôvodných prác v porovnaní s najnovšími materiálmi je cestou, ako kultivovane modernizovať a približovať mladým generáciám starobylé estetické formy v spolupráci so vzdelanými slovenskými dizajnérkami, hudobníčkami a kulturologičkami. Živeniarky im veru majú čo ponúknuť. Nemusia sa zaoberať len trendmi, ktoré prichádzajú z iných krajín, ale mali by sme sa pokúsiť presadiť do európskeho kultúrneho povedomia naše tradície, čo sa doteraz nepodarilo. To zároveň umožní Živene pritiahnuť do spolku aj viac záujemkýň.
Toto je jedna zo zásadných úloh Živeny.
Živena bola útočiskom talentovaných a tvorivých žien od svojho vzniku. Potrebovali pomoc, pretože uplatniť svoje myšlienky a s tým spojené nádeje mohli až po tom, čo sa namáhavo postarali o svoju rodinu. Príklady Eleny Maróthy-Šoltésovej, Boženy Slančíkovej–Timravy, Terézie Vansovej a stoviek ďalších slovenských žien sú toho rukolapným dôkazom. Podporovali sa navzájom a Živena im poskytovala nielen duchovnú, ale ja materiálnu pomoc. Život tety Meličkovej, ako som ju volala, je ďalším z príkladov tejto skutočnosti.
Preto je dôležité a nanajvýš potrebné, aby bola Živena aj naďalej spolkom, v ktorom sa združujú tvorivé, vzdelané ženy. Veď čo by si Slovensko počalo bez učiteliek, lekárok, sestričiek, sociálnych pracovníčok, žien v knižniciach či úradoch. Tam všade sa starajú o deti, vychovávajú nové generácie vzdelaných občanov Slovenskej republiky. Kam by sa bez nich podeli chorí, starí, nevládni, postihnutí. Tam všade Živena predstavovala nádej a budúcnosť. Mladé spisovateľky, novinárky, stovky žien, ktoré sú činné v mimovládnych organizáciách. Tie, ktoré sa snažia zlepšovať situáciu v rozvojových krajinách. Tam všade sú obetavé a tvorivé ženy. Doteraz nemáme spísanú históriu Slovenska z pohľadu žien. V predvečer spomienok na výbuch I. svetovej vojny budeme spomínať na tisícky slovenských mužov, bratov a otcov. A ženy? Kde sú tie tisícky, ktoré sa museli o všetko postarať sami, alebo ako ošetrovateľky zachraňovali životy? O tých sa hovoriť nebude? Odkrývať a vyzdvihovať ženy, ktoré denno-denne odovzdávali svoje skúsenosti a šikovnosť v prospech celku, to je úloha Žveny. Podávať pomocnú ruku tým, ktoré chcú prebiť povestný sklenený strop svojich kariér v povolaniach, ktoré slúžia všetkým.
Toto je jedna z najviditeľnejších a pre našu budúcnosť kľúčových úloh Živeny.
Ženy Živeny nikdy nepatrili k bohatým dedičkám. A predsa zanechali majetok, ktorý sme povinné spravovať a rozširovať ho. Nechýbali im plány a svoje sny uskutočňovali s dôslednosťou, ktorú im môžeme závidieť. Školy, časopisy, knižnice, štipendiá, národné ustanovizne, Lúčnica, Slovenka – to všetko sa spájalo celkom prirodzene s menom Živena.
Aj dnes sa musí Živena postarať o svoje majetkové a finančné zázemie. Potrebujeme nadviazať kontakty so sponzormi doma i v zahraničí. Samotná Európska únia, ktorej sme už 9 rokov členom, poskytuje podobným spolkom v Európe veľkú finančnú i logistickú pomoc. Najmä z nej sa musíme naučiť čerpať. Živena si zaslúži aj väčšiu štátnu dotáciu rovnako ako sesterská Matica. Nesmieme byť také skromné. Ale na to, aby sme mohli naplniť našu pokladnicu na projekty, musíme mať vízie na úrovni 21.storočia, staršie plány modernizovať a vymýšľať nové, atraktívne programy. Len tak sa môžeme uchádzať o zdroje doma i v zahraničí. Financie potrebujeme nielen na náš vlastný chod, ale najmä na to, aby sme pomohli riešiť pálčivé problémy dnešných žien. Od nezamestnanosti, cez nerovnosť v odmeňovaní, násilie na ženách a deťoch, problémov je naozaj veľmi veľa. Slovenská spoločnosť potrebuje počuť hlas Živeny.
Mám dlhoročné skúsenosti práce v mimovládnych organizáciách a v zahraničí a preto som sa rozhodla venovať môj čas i energiu Živene. V mene mojej matky, Živeniarky do roku 1952.