V západnej Európe sa často stretávam s rozšíreným dojmom, že národy a štáty strednej Európy sú v mnohých civilizačných otázkach zaostalé. To rozhodne nie je pravda ak sa venujeme otázke rovnosti pohlaví. Nielenže naša cisárovná Mária Terézia zakázala po svojom nástupe na území rakúskej monarchie upaľovanie žien, ale už v 18.storočí spolu so svojim synom Jozefom presadila všeobecnú školskú dochádzku aj pre dievčatá. Slovenské ženy dostali volebné práva ako jedny z prvých bezprostredne po skončení prvej svetovej vojny v roku 1919. Aj ich majetkové práva boli už v 19. storočí v rámci uhorského kráľovstva liberálnejšie než vo zvyšku Európy, takže pre nás neplatili tri groše. Československo bolo medzi vojnami bolo výnimkou vzhľadom na svoj demokratický režim a ochranu menšín, v tom aj žien. Komunistický režim, ktorý nastúpil v r. 1948 so svojou železnou oponou, síce predstavoval odtrhnutie strednej Európy od mnohých civilizačných posunov na severnej pologuli, má však jeden zaujímavý dôsledok, a to, že všetky ženy boli zapojené do pracovného procesu. Už naše matky chodili denne do práce a len niektoré ženy na vidieku zostávali doma, ale bola ich menšina. Aj tento fakt má za následok, že Slovensko malo a dodnes má jednu z najdlhších materských dovoleniek vo svete a síce tri roky. Každá žena, ktorá porodí dieťa, môže s ním zostať doma, dostávať príspevok od štátu a zamestnávateľ jej musí garantovať pracovné miesto aj zaradenie.
Už v roku 1869 po tom, čo sa už dlhšiu dobu ženy schádzali v mestách i po dedinách, vznikla silná a vplyvná ženská organizácia Živena. Združovala vzdelané ženy (prevažne protestantského vierovyznania) zo severu Slovenska, najmä z Liptovského Mikuláša a Martina, vtedajšieho kultúrneho centra Slovenska. Na jej čelo sa postavili slovenské spisovateľky a manželky významných dejateľov národno-oslobodzovacieho hnutia. Boli to ženy, ktoré presadzovali nielen právo žien na vzdelanie a rovnoprávnosť, ale vyjadrovali sa aj k zásadným politickým otázkam v snahe presadiť v rámci monarchie demokratický režim. Vydávali niekoľko časopisov, založili viaceré organizácie, školy, krúžky a podporovali dievčatá z chudobnejších rodín, aby mohli študovať. Napriek prevládajúcemu patriarchálnemu systému a nevôli niektorých cirkevných hierarchov, pozdvihovali hlasy a bránili postavenie žien z pohľadu ľudských práv tak, ako to dnes chápeme my. Niet preto divu, že tak fašistický režim, ktorý bol na Slovensku nastolený v roku 1938, tak aj komunistický režim po roku 1948, túto organizáciu aj s jej časopismi, sieťou registrovaných organizácií, školami a spolkami okamžite obmedzil. Demokraticky zmýšľajúce ženy nemali existovať v totalitných politických systémoch.
Až po roku 1989, teda po páde elektrickými drôtmi chránenej hranice, ktorá znemožňovala kontakty slovenských žien so svetom, nastalo nebývalé oživenie ženského hnutia a znovu založenie rôznych spolkov a iniciatív, vrátane Živeny, ktorá sa tak stala najdlhšie existujúcou organizáciou na Slovensku. Dokonca aj povinný komunistický spolok žien sa premenil na úniu sociálno-demokraticky zmýšľajúcich žien. Svoju činnosť a svoj vplyvný časopis Aspekt založili aj radikálnejšie orientované feministky z mladšej generácie žien. Čelili a dodnes čelia útokom zo strany cirkví a konzervatívnych politických síl, ale pokračujú vo svojej práci. Slovenská republika prijala v parlamente Chartu ľudských práv i liberálny interrupčný zákon. Najmä v posledných mesiacoch silnie odpor katolíckej verejnosti a kléru proti nemu, hoci počet interrupcií na Slovensku neustále padá a antikoncepčné pilulky sú na recept od lekára a nie sú vo voľnom predaji.
Bohužiaľ, ženy Slovenska sa dodnes nespojili pri určení a presadzovaní spoločných priorít. Jednotlivé spolky a organizácie spolu ťažko komunikujú a ani mimovládne organizácie nevytvorili vplyvnú strešnú organizáciu, ktorá by nielen stanovovala spoločné ciele do budúcnosti, ale vyjadrovala sa aj k udalostiam lámania práv žien vo svete. To znamená, že hlas slovenských žien v rámci EÚ i Európy chýba pri nátlaku na autoritatívne režimy, ktoré nepodporujú vzdelávanie žien a tolerujú sobáše maloletých dievčat. Je to veľká škoda, pretože takúto činnosť vykonávali za oveľa horších podmienok už ženy v 19. storočí. Stojí pred nami teda veľká výzva. Posilniť Živenu ako strešnú organizáciu všetkých slovenských žien a zapojiť sa aktívne do siete organizácií EPP Women, EUW a protestovať a hlasno kričať pri akejkoľvek neprávosti, ktorá sa deje každodenne ženám mimo Európy. Dôsledkom takéhoto druhu zapojenia slovenských žien medzi ostatné demokraticky zmýšľajúce ženy bude aj posilnenie pocitu solidarity medzi ženami vo vnútri Slovenska. A máme na to možnosti. Dnes sú v slovenskom parlamente tri podpredsedníčky. Solidarita a porozumenie medzi nami, to by malo byť najbližším cieľom, o ktorý by sme sa mali usilovať.