Politika dočasu a kultúra naveky

SME Komentáre, 9. augusta 2019
(https://komentare.sme.sk/c/22183526/politika-docasu-a-kultura-naveky.html)
FOTO: Archív TASR

 

Osvetový spolok Živena pomáhal vytvárať slovenskú inteligenciu

 

Bežná ľudská pamäť obsiahne nanajvýš storočie. Pamätáme si rozprávanie starých rodičov, ako vyvádzali, keď boli malí, alebo mená politikov, ktorí ovplyvnili príliš negatívne život našej rodiny v 20. storočí.

Ale predstaviť si živo ľudí spred 150 rokov, ako sa stretli na Memorandovom námestí v Martine, ako plánovali, čo ďalej urobiť, aby uchránili národné povedomie po porážke povstania v roku 1849 a po dualizácii monarchie v roku 1967, je vlastne nemožné.

Už nikto nepociťuje smútok nad ťažkými a zhusta zmarenými osudmi národovcov, keď sa prechádzame zvedavo martinským cintorínom. Ich kosti dávno spráchniveli a ich sny a plány nemajú s našimi dnešnými veľa spoločné.

Toto som napísala v úvode do výnimočnej knihy historičiek a historikov Slovenskej akadémie vied o spolku slovenských žien Živena, ktorá v tomto roku slávi 150 rokov od svojho založenia v roku 1869.

Naozaj nemáme so Šoltésovou, Vansovou, Podjavorinskou, Pivkovou, Paulínym-Tóthom nič spoločné? Sme o tom presvedčení alebo sme len leniví zoznámiť sa s nimi bližšie?

S ich spôsobom myslenia, riešenia spoločenských problémov, ktorých bolo aj vtedy neúrekom, s ich angažovanosťou v prospech prežitia Slovákov ako kultúrneho európskeho národa?

Nechceme vedieť, ako začali uvažovať o vytváraní ženskej inteligencie medzi svojimi sestrami a manželkami, ktoré boli dovtedy zavreté doma a považované za vhodné len na varenie a rodenie detí?

Nezaujíma nás to aj preto, aby sme s každou novou generáciou mohli vyhlasovať, že všetci pred nami boli príliš hlúpi a nespôsobilí vyriešiť inteligentne čokoľvek, že to všetko čakalo len na nás, ktorí konečne všetko na Slovensku dáme do poriadku?

Odvrávali baťkovi Vajanskému

Ale zoznámenie sa s živeniarkami je nadmieru zaujímavé.

Každá z nich je súčasťou príbehu slovenskej inteligencie, silných rodov, ktoré ovplyvňovali po dvesto rokov atmosféru v spoločnosti.

Príkladom je aj Viliam Paulíny-Tóth, ktorý už vtedy dôsledne presadzoval v patriarchálnom martinskom prostredí okrem tradičnej úlohy ženy a manželky ako strážkyne rodinného kozuba aj úlohu šíriteľky vzdelanosti a spoločenského napredovania, bez ktorých nie je možné zachrániť národ.

Jeho na svoju dobu veľmi moderné názory na postavenie ženy v spoločnosti si môžeme prečítať v korešpondencii s Marínou Hodžovou, vzdelanou dcérou Michala Miloslava Hodžu.

Jeho (aj finančná) podpora Živeny znamenala veľa v snahe „vydobýjať si právo na vyššiu, mužskej sa rovnajúcu vzdelanosť a spolu s ňou i mnohé samostatné povolania, ku ktorým poskytuje uspôsobilosti odborné vzdelanie“.

Lebo slovenská spoločnosť sa ešte desaťročia „kálala na dvoje“ – na mužskú a ženskú časť. A pre baťka Vajanského boli ženy usilujúce sa osamostatniť len také „krátko strižené nepodarenice“.

Kúp výšivku, podporíš dedinu

Nedávno zosnulý Miloš Kovačka upozornil na priam genetický vzťah „urovnoprávnenia žien“ k prvému ženskému časopisu v slovenčine – Dennice Terézie Vansovej.

Dennica nebola časopisom Živeny, nepovolili to uhorské úrady, ale priama podpora živeniarok, napríklad Ľudmily Podjavorinskej, umožňuje, aby bola s ňou dnes spájaná.

Nakoniec v nej publikovali aj Hviezdoslav a Braxatoris-Sládkovičov, Urbánek, Klas-Votruba, Ivan Krasko i Vladimír Roy. Bolo treba len vyčkať a byť trpezlivé. A to Vansová i ostatné živeniarky boli.

Nevieme, z akého zdroja čerpali toľko láskavosti a trpezlivosti voči neprajníkom. A nenechali si ich vziať ani v dvoch totalitných režimoch.

Aby sa vymanili z finančnej závislosti od mužov, založili živeniarky Lipu, účastinársku spoločnosť, ktorá cez podporu ľudového domáceho priemyslu umožnila zarábať chudobným vyšívačkám na dedinách.

Spomienku si zaslúži motor iniciatívy Hermína Moštenanová. Družstvo vykupovalo domáce výrobky a predávalo ich po celom Slovensku, Česku, ba dokonca aj do USA. Mať slovenskú výšivku doma bolo dokonca módnou záležitosťou.

Živeniarky sa po zrušení Matice v roku 1875 pripojili k Andrejovi Kmeťovi, zberateľovi a zakladateľovi muzeálnych zbierok. A v roku 1887 usporiadali s pomocou Pavla Sucháňa a profesora Jana Koula prvú veľkú domácu výstavu slovenských čipiek a výšiviek.

Výstava mala dosvedčiť originalitu výrobkov slovenských žien a stala sa národnou manifestáciou. Vtedy totiž priekupníci predávali po svete výšivky zo Slovenska ako perzské alebo turecké.

Pavol Socháň, ktorý spolupracoval so Šoltésovou aj pri vydávaní časopisu Živena, vydal v rokoch 1892 až 1912 albumy fotografií predmetov aj zo zbierok Živeny, aby do budúcnosti zabránil ich falšovaniu a určil ich autochtónnosť.

Dnes, keď za slovenské pokladáme aj fínske či iné výšivky, by bolo vhodné konečne spracovať celý zbierkový materiál Živeny, ktorý sa nachádza v Slovenskom národnom múzeu.

Namiesto toho, aby sme za hodnotu vydávali napodobeniny krojov, ako sa to nedávno stalo pri výstave bábok v budove ministerstva kultúry.

Najmä osveta, potom emancipácia

Dnes sa mnohým spolok Živena spája najmä s literárnou históriou. Knihy Eleny Maróthy-Šoltésovej, Terézie Vansovej a najmä Boženy Slančíkovej Timravy vyšli v edícii SME a portréty niektorých živeniarok-spisovateliek ste mohli vidieť na RTVS v seriáli Prvá.

Len zriedka sú spájané so svojimi aktivitami v spolku. A Živena bola pre nich nielen záväzok práce pre záchranu národa a slovenčiny, ale nestrácali zo zreteľa svoj prioritný cieľ, ktorý si určili už na začiatku – emancipácia slovenských žien.

Nesmeli o ňom príliš nahlas hovoriť najmä prvých päťdesiat rokov, aby neboli porovnávané s radikálnymi maďarskými sufražetkami.

Určili si pomalý postup, krok za krokom, ktorý bol sympatický prvému prezidentovi Československa T. G. Masarykovi, ktorý bol pod vplyvom svojej americkej manželky feministom.

Jeho dcéra Alica sa stala čestnou predsedníčkou Živeny a pomáhala po roku 1919 s jej sociálnym a zdravotníckym programom. Živeniarky usporadúvali v dedinách kurzy udržiavania čistoty, starostlivosti o novonarodené deti, ktorých úmrtnosť bola vysoká.

Ďalej školili ženy, ako variť z domácich potravín, hlavne zo zeleniny, lebo jedálny lístok dedinských kuchárok bol jednotvárny a tiež pomáhali v rodinách, ktoré boli na pomoc druhých odkázané.

Najvýznamnejším činnom v tejto oblasti aktivít Živeny bolo zriadenie Ústavu M. R. Štefánika. inšpirovanom americkými vzdelávacími inštitúciami. Slovenská liga v USA odhlasovala milión amerických dolárov na tento účel, píše v knihe o Živene Anna Falisová.

Ústav odovzdali do prevádzky v roku 1926 za prítomnosti prezidenta. Išlo o dvojročnú školu pre sociálno-zdravotnú starostlivosť. Finančnú pomoc pre dievčatá z chudobných rodín poskytovala Nadácia Živeny, ktorú založila E. M. Šoltésová.

Živeniarky ďalej organizovali prázdninové kolónie pre deti z Viedne, polievkové akcie pre chudobné deti, šili výbavičky pre novorodeniatka a zriadili prvé jasle na území Slovenska.

Listovanie Dennicou a časopisom Živena poskytuje pomerne presný obraz aktivít stoviek a stoviek živeniarok. Popri informáciách o spolkovej činnosti uverejňovali úryvky románov, preklady svetovej literatúry, poviedky aj obľúbené reportáže najmä z Dolnej zeme a pobrežia Jadranu.

Dokonca na prelome storočí začali uverejňovať aj správy o móde, ktoré sú dnes hlavnou témou veľkého počtu ženských časopisov.

Bez štátnej podpory

Násilné prerušenie našej činnosti v roku 1950 zostáva spoločenským a kultúrnym zločinom totalitného režimu.

Návrat spolku na verejnosť, na ktorý vyzvala slovenská spisovateľka Hana Zelinová už v decembri 1989, vzbudil veľký záujem, ale nebol jednoduchý. O prevzatie tradície Živeny usilovali odbory Matice, a ani Zväz žien nezostával v pozadí. Roky trvalo, kým sa Živena mohla rozvíjať samostatne.

Ľutujeme, že pri privatizovaní Domu žien splesnel archív Živeny, vyhodený bez milosti do pivnice. Ale zvykli sme si na nepriazeň a „holé ritky“, ako napísala Zelinová.

Na oslavu 150. výročia založenia sme nedostali z rozpočtu ministerstva kultúry a Fondu pre umenie ani cent.

Oslovujeme záujemkyne v univerzitách, aby venovali svoje doktorské práce výskumom aktivít spolku najmä v prvej polovici 20. storočia. Opravujeme pomaly spolkový dom v Martine, obnovujeme rozkradnutú knižnicu a naďalej slúžime vzdelaniu a deťom, ktoré nadobúdajú znalosti a spôsoby tak, ako by si to priala pani Šoltésová.

Nedostávame štátnu podporu ako Matica, hoci sme štyridsať rokov nahrádzali jej činnosť. Svojimi prostriedkami a príchylnosťou sponzorov sme docielili, že v roku výročia vyšla prvá súborná história spolku a oslavy prebiehajú po celom Slovensku v trinástich odboroch, ktoré obnovili činnosť.

Naším heslom pre dnešok sa stal výrok živeniarky Zory Jesenskej, ktorý povedala Soni Čechovej: „Neboj sa, dievčička, politika dočasu a kultúra naveky!“

Magda Vášaryová