Nad truhlou Miloša Kovačku

Foto: Literárne noviny

Všetci vieme, že to raz príde, vieme, že sa nikto z nás tomu nevyhne a predsa prekvapí, šokuje, zarmúti. Koniec života. Ešte v minulú nedeľu sme spolu debatovali na poludňajšom slniečku a dnes
prekvapení, šokovaní, smutní sa lúčime. S človekom, gentlemanom, elegánom života i myšlienky, ktorý bol jednou z posledných spojníc medzi kultúrnymi osobnosťami konca 19. a prvej polovice 20. storočia, našimi národovcami, ako ich zvykneme nazývať a dneškom, modernými časmi. Dokázal hovoriť i písať ako oni a zároveň pokojne komunikoval s nami, kultúrou 21. storočia. Dokázal vyberať slová a výrazy, ktorým by porozumeli tak oni, ako aj my.

Keď sme sa dnes zišli pod Lipami, akoby sme ešte raz spolu s ním nazreli do tých dávnych slávnych dní, o ktorých vedel pútavo písať i rozprávať a preniesli spolu s ním kultúrny odkaz posledného stáročia aj do dnešných dní. Pán docent, ako sme ho všetci nazývali, nám to umožňoval
a ja som presvedčená, že aj naďalej umožní. Kultúrny odkaz jeho vedeckej práce, ktorú tak miloval a ktorej sa zo všetkých síl do posledných dní venoval, tu zostáva a je len na nás, aby sme ho používali a využívali. Jeho vedomosti, ktoré nám odkázal, jeho pokoru pred prítomnosťou, občiansku hrdosť, zápal za pravdu, ľudskosť a čisté ruky. To všetko vniesol svojou osobnosťou do slovenskej kultúry. Je svetlom a zostane ním pre nás, ktorý sme sa pod ním v kultúre ohrievali a vzdelávali. V slovenskej kultúre nemusíme smútiť, ale byť šťastní a radi, že bude môcť byť naďalej žriedlom, tou spojnicou a príkladom pre každého, kto sa k jeho dielu priblíži.

Len v Živene, ktorú tu dnes reprezentujem, zavládla okrem smútku aj bezradnosť. Kto nás príde vzdelať v našej vlastnej histórii, kto nás poučí, keď budeme tápať, kto určí, čo bolo v našej minulosti naozaj a čo sú už len mýty, ktoré by sme mali opustiť. Kto vyzdvihne zabudnuté osobnosti
z neprajnej minulosti, kto bude zdrojom istoty, keď nebudeme vedieť ako ďalej? Čo si vlastne bez neho počneme? Bol tým mužom, ako jeho dávni predchodcovia Paulíny-Tóth, František Mareš, Pavol Socháň, a iní, ktorí pomáhali Živene prežiť a rozvíjať sa. On bol tým ďalším v poradí a srdce pri slove „bol“ zabolí každú z tisíca živeniarok po celom Slovensku. Bude nám veľmi chýbať a nik ho už nemôže nahradiť. Pretože on „napísal pre nás jednu z osobitých svojich kapitol“ – kapitolu Živena. O to je náš smútok a žiaľ väčší, že nepoznáme a nemáme útechu.

Pre Živenu musíme povedať to slovo, ktoré na tomto mieste génia loci slovenského národa, ako sám nazýval Memorandové námestie, znie obzvlášť smutno – „Zbohom“.

 

Magda Vášáryová

Posledná rozlúčka s Milošom Kovačkom sa konala 12. augusta 2019 o 11:00 hodine v Evanjelickom kostole v Martine. Pochovaný je na martinskom cintoríne.