70 rokov od úmrtia Aničky Hroboňovej

Žena dobrá, dobrý díl jest

V tomto roku (7. marca 2016) uplynulo sedemdesiat rokov od smútočnej rozlúčky s Aničkou Hroboňovou, rod. Štarkovou, tajomníčkou Živeny v Martine, manželkou Jána Vladimíra Hroboňa,

v dobrom známeho slovenského evanjelického a. v. farára, publicistu, spisovateľa a prekladateľa. V rodine Hroboňovcov sa narodili traja synovia: Ján Bohdan, evanjelický farár, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o obnovu duchovného života v Martine,

doc. Miloš, známy lekár v Prahe, a Dušan, právnik v Bratislave. S Aničkou Hroboňovou

sa rozlúčila Oľga Ruppeldtová-Šimková, manželka Fedora Ruppeldta,

dlhoročná riaditeľka Živeniných škôl v Martine.

Jej veľmi peknú spomienkovú stať, napísanú na požiadanie Zory Jesenskej,

uverejnil časopis Živena v roku 1946.

Za Aničkou Hroboňovou-Štarkovou

Oľga Ruppeldtová-Šimková

Odišla nám vzácna, dobrá žena. Keď sme ju v Martine 7. marca t. r. odprevádzali na poslednej ceste, bola nám všetkým na mysli otázka: prečo práve ona, v mladom ešte veku, plná elánu, chuti do života i práce, plná optimizmu, taká potrebná rodine, kruhu bližších i ďalších známych, nášmu ženskému svetu, národu… Prečo? Ak najkrajšou náplňou života je láska a ak sa láska meria obeťami, možno že Anička Hroboňová už vyplnila svoje poslanie.

Rozpomíname sa na jej príchod do Živeny. Bolo to v roku 1927. Priviedli sme si ju mladuškú, veľmi mladú na tú prácu, ktorú sme jej mali zveriť. Ale pán radca Mareš, – ktorého silná vôľa a presviedčajúca dobrotivosť vedela nám priam vsugerovať dôveru v úspech každého podnikania, ktoré má za podklad úprimnú snahu za dobrou vecou, lásku k nej a radosť z práce, – nás uisťoval, že slečna Štarková to dokáže.

A Anička Štarková, sekretárka ústredného výboru Živeny, dokázala viac, ako sme si mohli žiadať. Mala všetky predpoklady stať sa významnou pracovníčkou spolku, stať sa jednou z jeho hybných síl.

Z domu priniesla si tradičný úprimný záujem o veci národné a vrelý vzťah k všetkému, čo sa týkalo nášho verejného života. Jej bystrý, inteligentný duch pod vedením pána radcu Mareša rýchlo zrel, obohacoval sa skúsenosťami a naučil sa z nich čerpať – nie pre seba, ale pre našu Živenu, pre Slovenky, zgrupované okolo bohatého pracovného programu. Bolo dojímavé vidieť staručkú pani Šoltésovú, belovlasého pána radcu Mareša a medzi mladú sekretárku ako rokujú, debatujú o úlohách nášho spolku, o jeho pracovných prostriedkoch, o organizačných reformách v Živene, ktorá sa práve v tie časy začala zriaďovať do pracovných okresov. Tie predsednícke schôdzky – či už u Halašov, či neskoršie v Sociálnom dome Živeny – boli radostným dôkazom, že i generácie si môžu dokonale rozumieť – ak ich spája spoločný ideál – a ten sme v Živene mali všetci. Život sa denne mení, ale ideály, tie pravé, ostávajú. V ich službách by sa mali stretnúť a nájsť vždy múdrosť skúsených s elánom mladých. Takáto spoločná práca dala Živene onedlho káder dobrých pracovníčok po celom Slovensku a doviedla Živenu na vrchol jej rozmachu.

V mladom našom ženskom svete bola v tie časy, na prahu prvej Československej republiky, úprimná, čistá túžby za aktivitou z národného idealizmu, živeného po toľké desaťročia našimi predkami, prýštiaca snaha prispievať podľa najlepších možností a schopností na budovanie vytúženého slobodného domova národného. Nešlo o kariéry, o popularitu, o dobré existenčné podmienky, šlo o ideálnu, nezištnú túžbu urobiť kúsok dobrej práce za národ. Takouto idealistkou bola aj Anička Hroboňová-Štarková. Práca v Živene bola jej drahou povinnosťou. Bola hrdá, že sa dostala na toto miesto, i keď jej, absolventke obchodnej akadémie s výborným vysvedčením, núkali sa omnoho výhodnejšie miesta.

Jej idealizmus bol šťastne dopĺňaný praktickým zmyslom, skúsenosťami v drobných každodenných prácach. Dokázala to i v práci organizačnej, ale najmä keď išlo o konkrétnu prácu ľudovýchovnú a sociálnu. Takto pomáhala Živene vychovávať slovenskú ženu – tú z ľudu, ale aj Slovenku-inteligentku – pre každodenný život, no i pre vzácne chvíle, keď si človek akosi slávnostne uvedomuje, že patrí i širšiemu kruhu, má k nemu záväzky a svätú povinnosť ich aj plniť.

Mala dušu plnú jasu, životný optimizmus z nej sálal, rozdávala ho každému, kto ho potreboval. Vyhýbala sa malichernostiam, povznášala sa nad maličkosti, ktoré tak často strpčujú život priemernému človeku. Mala vrelý vzťah k ľuďom, pomáhala im, kde mohla. Možno práve preto, že tak mnoho myslievala na starosti iných, nemala času myslieť na svoje vlastné. Neuvedomovala si ich, preto jej nepridávali vrásky na čelo, ani mrzutosti do duše.

Vedela, čo chcela, videla jasne svoj program aj program Živeny, vedela, že skutočný úspech môže mať len práca statočná, vytrvalá. To dodávalo jej vystupovaniu určitosti, istej energie, ktorú spájala s láskavosťou. Svojou nehlučnou, a predsa živou povahou získavala si známych, spolupracovníkov, jednotlivcov i úrady. Odbory Živeny vždy ju s radosťou prijímali, keď k nim zavítala. Prinášala so sebou vzpruhu, obodrenie, praktické rady v administratíve a práci organizačnej, podnety k práci kultúrnej a sociálnej, vyrovnávala nedorozumenia, utvárala srdečný pomer medzi ústredím a členstvom Živeny. Živým slovom i tlačou, v prednáškach, článkoch, ročných správach spolku zachytávala a hodnotila prácu Živeny a jej popredných pracovníkov. Milá brožúra Živeny k 75. narodeninám pána radcu Mareša je tiež jej dielom.

A vari každá jej práca mala úspech, lebo ju konala s láskou. Práca bola Aničke Hroboňovej-Štarkovej nielen zmyslom života, bola jej potrebou radosťou. Len tak pochopíme, ako mohla toľko pracovať pri všetkej svojej telesnej útlosti a krehkosti.

Skoro štvrtinu života venovala Živene, ústrediu i martinskému odboru. Ale vídali sme ju aj inde. Bola členom učiteľského odboru Štefánikovho ústavu (školy pre sociálno-zdravotnú starostlivosť), kde sa vplyv jej šľachetnej povahy krásne uplatňoval. Bola dobrým duchom Sociálneho domu Živeny, kde mládež – najmenšia i väčšia – ju radostne vítala, keď prechádzala jej miestnosťami, veď prinášala vždy milý úsmev, dobré slovo, dobrú radu, dobrý skutok.

Keď po vyše deviatich rokoch odchádzala zo Živeny, aby si založila vlastnú domácnosť, vlastný rodinný kozub, cítili sme, že strácame v nej mnoho. Krásne vlastnosti ženy, ktoré urobili z Aničky Štarkovej takú vzácnu pracovníčku v našej Živene, určili jej stať sa dobrou družkou muža-kňaza a vzornou matkou trom synčekom. Zakotvila na slovenskom východe, ale v myšlienkach bola do konca pri svojej Živene. Dúfali sme, že sa nám raz vráti, že sa dostane bližšie k Martinu, k ústrediu. Prišla, ale už len hľadať zdravie. Nenašla ho. Keď sme si mysleli, že prekonala najhoršie, že prekonala krízu, prišiel nečakane koniec.

Mnohým ľuďom sa stavajú sochy. Ale ani z najušľachtilejšieho diela umelca nesála už sila osobnosti predstavovaného. Možno zo skôr dosiahne pomník, ktorý staviame vo svojich mysliach. Vystavme ho aj Aničke Hroboňovej-Štarkovej. Pestujme jej pamiatku, jej príklad , vzor, vzor šľachetnej, dobrej, vzácnej Slovenky.

Spracoval Doc. PaedDr. Miloš Kovačka, PhD.